Takto sa Pán zhovára so mnou:
„Už idem za tebou,
bolesť ti utíšiť,
ten kalich krvavý od úst ti oddialiť.“
„Príď, Pane, nemeškaj,
bo čakám ťa ako
nádenník očakáva odmenu.
Príď, Pane a pofúkaj
mi moju dušu zranenú.“
Už vidím smutné tiene predsmrtné,
svätec si šepká slová posvätné,
Hamlet si objíma lebku v náručí,
umierať s odvahou šialenstvo nás učí
a akási vzdialená túžba po Bohu.
Túžim uzrieť nebeské tajomstvá,
zahrať Pánovi na lesnom rohu
a zaspievať mu pieseň novú.
Vidím Ťa s Matkou, Pane môj,
ako Ťa drží na rukách,
ešte si bol malý a už ste obaja vedeli
o vašich strašných mukách.
Nie, nejdem bližšie,
kým zo mňa nespadne hnoj
a všetka vina hriechov,
srdce mi bije tichšie,
aby som lepšie počul svoje svedomie...
Pyšný anjel číta mi verše zakázané,
ja čítam mu z tváre, čo v nej má napísané,
je to len tieň, čo kedysi svetlom bol
a teraz je tmou – prekliaty diabol,
ktorý je vinný za ťažobu mojich dní.
To on mi nosil v páľave na poludní
pohár plný mojich vlastných sĺz.
Potom som počul Boží hlas:
„Nože si povedz, čo s ním mám spraviť!
Ak chceš, tvojou žlčou ho budem tráviť,
ak odpustíš mu, dám ho len zabiť.“
„Zarež ho ako divé prasa,
nech v bolestiach kvíli,
nech more hučí a zem sa otriasa,
nech príde spravodlivosť v tejto chvíli!“
„Počuješ, čo hriešnik vraví o tebe,
ty pyšné knieža – prameň bolesti?
Pálený žiarou mojej svätosti
v krajine tieňov preklínať budeš nebe.
Zem sa ozaj zatriasla,
do Seiny padol lístok javora,
priateľom mojim správa sa doniesla,
za mojím žitím padla závora.